Je Husk len ďalší hororový walking simulátor, alebo ďalšia variácia na skrývačku typu Amnesia? Zo všetkého trochu a aj niečo navyše.
Príbeh začína tak, že rodinka cestuje vlakom na základe želania otca hlavného hrdinu. Ten ho totiž v liste poprosil, aby ho pred smrťou ešte navštívil v jeho rodnom meste. Vlak, v ktorom rodina cestuje, sa však vykoľají a dcéra aj so ženou zmiznú. Havária sa stane len kúsok od cieľového mesta a tak sa hlavný hrdina rýchlo ocitne na starom známom mieste. Všetko je však už inak, než si pamätal z detstva. V meste nie je živá duša a to čo občas stretne, ťažko definovať ako živé. Úplne bezbranný sa pustí na prieskum mesta a do hľadania svojich najbližších.
Spočiatku som mal dojem, že hrám klasický walking simulátor, založený na minimálnej interakcii a pri absencii akéhokoľvek boja. Keď som však stretol v uliciach prvú príšeru, akoby vystrihnutú z druhého Silent Hillu, hneď mi napadlo, že asi začína hororová skrývačka typu Slender, ktoré priznám sa, príliš nemusím. Našťastie, o chvíľu mi tvorcovia ponúkli hrdzavú trubku, ktorá sa prekvapivo nepoužila len na rozbitie visacieho zámku, ale aj na ubitie príšery. Vývojári tak dali hráčovi na výber. Pred nepriateľmi sa môže skrývať, alebo sa im postaviť čelom. Celkom príjemné prekvapenie a ďalšie mali už čoskoro nasledovať.
Prostredia sa začali veľmi rýchlo meniť. Chvíľu som si pobehal po opustenej stanici, potom po opustených úzkych uliciach aby som zavítal aj do strašidelnej bytovky s bábikami sediacimi na kresle. Onedlho som už bol na policajnej stanici, kde som sa dostal dokonca k ďalšej zbrani- revolveru. Tam bolo opäť na výber, buď príšere rýchlo uniknúť, alebo ju zastreliť. Zvolil som druhú možnosť a opäť som bol potešený, že na dve rany išla dole. Nemám totiž rád umelo zvyšovanú, často nelogickú náročnosť, keď niekoho trafíte dvakrát do hlavy, a on si ďalej pobehuje, akoby sa mu nič nestalo. Za absenciu tejto frustrácie, bohužiaľ tak často používanej v hrách, musím pridať vývojárom ďalší plusový bod.
V tomto trende hra pokračovala ďalej. Nikde som sa nezdržal pridlho. Všade bolo treba nájsť nejaký ten kľuč, občas prístupovú kartu alebo vstupný kód a išlo sa ďalej. Keďže všetky interaktívne predmety svietia na bielo, nebol problém nič nájsť a žiadny zákys nehrozil. Aj keď som čakal, že v meste strávim dlhý čas, opäť sa tak nestalo. Asi po ďalšej hodine som už vstúpil som do atmosférického cintorína. Aj v tom strávil len pár minút, aby som sa na jeho okraji nečakane zrútil na pláž pod ním. Ocitol som sa na pláži rozbúreného chladného mora... V diaľke svietili hrozivým červeným svetlom bóje, na brehu boli vraky stroskotaných lodí, ľudské kosti a lebky utopencov a veľký vchod doslova lákal vstúpiť do tajomnej jaskyne... Dear Esther?
Keďže hra trvá len niečo okolo päť hodín, tak počet rôznorodých prostredí vám zaručuje, že sa ani chvíľu nenudíte. Všetkého je v tejto hre tak akurát. Chvíľku si môžete pokojne skúmať prostredie ako v klasickom walking simulátory, chvíľku sa môžete hrať na skrývačku s príšerami, alebo si s nimi zabojovať.
Keď ale kladiete dôraz na technické spracovanie a vizuál, tak si pokojne odoberte aj 20 bodov z môjho konečného hodnotenia. Unreal Engine 4 totiž nebol použitý príliš šťastne a vývojári si asi mali licencovať niečo staršie. Textúry doskakujú veľmi neskoro a mal som niekedy pocit, že hrám nejakú hru z Playstation 2 a nie PC hru z roku 2017. Hra ani pri nastaveniach na ultra nevyzerá príliš dobre. A jednu kapitolu som musel kvôli autosavingu hrať až dvakrát, kedže sa rozbili textúry a ja som sa prepadol ktovie, kam...
Avšak, keď máte radi hororovky každého typu, či už survival, alebo walking simulátory, iste dajte Huskovi šancu a zrejme budete spokojní.
Príbeh začína tak, že rodinka cestuje vlakom na základe želania otca hlavného hrdinu. Ten ho totiž v liste poprosil, aby ho pred smrťou ešte navštívil v jeho rodnom meste. Vlak, v ktorom rodina cestuje, sa však vykoľají a dcéra aj so ženou zmiznú. Havária sa stane len kúsok od cieľového mesta a tak sa hlavný hrdina rýchlo ocitne na starom známom mieste. Všetko je však už inak, než si pamätal z detstva. V meste nie je živá duša a to čo občas stretne, ťažko definovať ako živé. Úplne bezbranný sa pustí na prieskum mesta a do hľadania svojich najbližších.
Spočiatku som mal dojem, že hrám klasický walking simulátor, založený na minimálnej interakcii a pri absencii akéhokoľvek boja. Keď som však stretol v uliciach prvú príšeru, akoby vystrihnutú z druhého Silent Hillu, hneď mi napadlo, že asi začína hororová skrývačka typu Slender, ktoré priznám sa, príliš nemusím. Našťastie, o chvíľu mi tvorcovia ponúkli hrdzavú trubku, ktorá sa prekvapivo nepoužila len na rozbitie visacieho zámku, ale aj na ubitie príšery. Vývojári tak dali hráčovi na výber. Pred nepriateľmi sa môže skrývať, alebo sa im postaviť čelom. Celkom príjemné prekvapenie a ďalšie mali už čoskoro nasledovať.
Prostredia sa začali veľmi rýchlo meniť. Chvíľu som si pobehal po opustenej stanici, potom po opustených úzkych uliciach aby som zavítal aj do strašidelnej bytovky s bábikami sediacimi na kresle. Onedlho som už bol na policajnej stanici, kde som sa dostal dokonca k ďalšej zbrani- revolveru. Tam bolo opäť na výber, buď príšere rýchlo uniknúť, alebo ju zastreliť. Zvolil som druhú možnosť a opäť som bol potešený, že na dve rany išla dole. Nemám totiž rád umelo zvyšovanú, často nelogickú náročnosť, keď niekoho trafíte dvakrát do hlavy, a on si ďalej pobehuje, akoby sa mu nič nestalo. Za absenciu tejto frustrácie, bohužiaľ tak často používanej v hrách, musím pridať vývojárom ďalší plusový bod.
V tomto trende hra pokračovala ďalej. Nikde som sa nezdržal pridlho. Všade bolo treba nájsť nejaký ten kľuč, občas prístupovú kartu alebo vstupný kód a išlo sa ďalej. Keďže všetky interaktívne predmety svietia na bielo, nebol problém nič nájsť a žiadny zákys nehrozil. Aj keď som čakal, že v meste strávim dlhý čas, opäť sa tak nestalo. Asi po ďalšej hodine som už vstúpil som do atmosférického cintorína. Aj v tom strávil len pár minút, aby som sa na jeho okraji nečakane zrútil na pláž pod ním. Ocitol som sa na pláži rozbúreného chladného mora... V diaľke svietili hrozivým červeným svetlom bóje, na brehu boli vraky stroskotaných lodí, ľudské kosti a lebky utopencov a veľký vchod doslova lákal vstúpiť do tajomnej jaskyne... Dear Esther?
Keďže hra trvá len niečo okolo päť hodín, tak počet rôznorodých prostredí vám zaručuje, že sa ani chvíľu nenudíte. Všetkého je v tejto hre tak akurát. Chvíľku si môžete pokojne skúmať prostredie ako v klasickom walking simulátory, chvíľku sa môžete hrať na skrývačku s príšerami, alebo si s nimi zabojovať.
Keď ale kladiete dôraz na technické spracovanie a vizuál, tak si pokojne odoberte aj 20 bodov z môjho konečného hodnotenia. Unreal Engine 4 totiž nebol použitý príliš šťastne a vývojári si asi mali licencovať niečo staršie. Textúry doskakujú veľmi neskoro a mal som niekedy pocit, že hrám nejakú hru z Playstation 2 a nie PC hru z roku 2017. Hra ani pri nastaveniach na ultra nevyzerá príliš dobre. A jednu kapitolu som musel kvôli autosavingu hrať až dvakrát, kedže sa rozbili textúry a ja som sa prepadol ktovie, kam...
Avšak, keď máte radi hororovky každého typu, či už survival, alebo walking simulátory, iste dajte Huskovi šancu a zrejme budete spokojní.
Alan Wake: The Writer
Pro: Vysoká variabilita prostredia, možnosť zvoliť medzi stealth postupom, útekom, alebo priamym bojom
Proti: Slabá technická stránka hry, neuspokojivý vizuál, nevyužitý potenciál Unreal Enginu 4