Tak najkontroverznejší titul tohto roku a možno aj desaťročia mám oficiálne za sebou a neviem aké mám vo výsledku pocity. Sú tu elementy, ktoré som si nadmieru užil no taktiež sú tu veci, ktoré ma teda vôbec nenadchli. V mnohom musím tvrocov z Mundfish pochváliť, no rovnako musím byť aj fér. V prvom rade si teda povedzme čo ma na hre bavilo.

V prvom rade hra prináša solídnu akciu od začiatku až do konca. Máme tu dobré množstvá protivníkov, rôzne typy robotov, každý so svojimi vlastnými metódami útoku a každý z nich má aj úplne inú výdrž. No rovnako tu máme aj solídny arzenál zbraní, ktoré budeme postupne odblokovávať a keď pochopíme ich silné stránky a budeme ich vedieť využívať vo svoj prospech, šlape všetko ako má. Okrem toho hra nám aj vie solídne pomáhať vďaka skeneru, ktorý nám môže čo-to o našich protivníkoch povedať a dokáže tak zmeniť prehru na výhru. Treba s ním len vedieť pracovať a najmä sa na každý boj správne pripraviť a mať zbrane, ktorými dokážete zaútočiť na slabé miesta protivníkov. Okrem robotov vás tu budú ale čakať aj nejakí tí mutanti, ktorí sú celkom vítanou zmenou.

Bavili ma celkom aj vedľajšie aktivity ako napríklad "Testing Grounds", ktoré slúžia trošku ako bonusové trezory, v ktorých môžete nájsť kvalitné vylepšenia na vaše zbrane. Otvorený svet Atomic Heart mi síce nepríde nejako extra zaujímavý a najmä nie je nejakým zaujímavejším spôsobom zapracovaný do príbehovej časti hry. Čiže pokiaľ nemáte chuť sa túlať po mape, môžete prejsť iba hlavnú dejovú líniu, no rovnako sa môžete občas aj trošku zatúlať. Je to už všetko len na vás. Ja som sa pár aktivítám venoval a riešiť hlavolamy ma celkom bavilo, no mrzelo ma, že to nebolo nejakým spôsobom ukotvené do príbehu.

Vizuálna stránka hry je tiež celkom solídna. Na debut sa Mundfish postarali o kvalitnú grafiku, prostredia sú solídne, vynikaúco je tu zachytená atmofséra alternatívneho ZSSR (normálne si to viem predstaviť) a rovnako aj jednotlivé podzemné labáky, nepriatelia... všetko vyzerá dosť schopne. Teda až na jednu vec. Telá mŕtvych podľa mňa pôsobia ako figuríny z výkladov v obchode.

Hudba v hre je takisto solídna, oddychové miestnosti, v ktorej môžete pozerať krátke segmenty zo seriálu No Počkaj Zajac! ma bavili a schopnosti, ktoré môžete postupne odblokovať a zlepšiť tak svoje zbrane alebo naopak schopnosti sú dobré.

O zábavu teda máme v tomto smere postarané. Teraz sa ale pozrime na pár vecí, ktoré hra naopak úplne nezvláda. Príbehová stránka hry je podľa mňa celkom okey. Čakal som ale, že ma to zasiahne o niečo silnejšie. To sa však nestalo, pretože primárne s nami hra nevie moc dobre komunikovať. Stretneme malé množstvo živých, ktorí by nás lepšie dostali do obrazu. Informácie skôr získavame cez dialógy s mŕtvolami, ktoré majú ešte aktívne mozgové polyméry, niektoré maily, ktoré si môžeme prečítať, alebo sú tu ešte hlasové správy, v niečom čo vyzerá ako vreckové hodinky. Ten posledný spôsob je asi najviac zaujímavý, lebo maily som postupne prestal čítať a nebavilo ma zase počúvať niektoré dialógy v hre.

Tie totiž občas tiež celkom solídne škrípu. Najmä čo sa týka debát s Charlesom. Občas vám vie poskytnúť užitočné informácie, no k takýmto momentom príde až oveľa neskôr. Spočiatku som mal pocit, že dokopy len neustále mláti prázdnu slamu, alebo sa vás snaží otravovať. Čo robilo potom ale niektoré scénky aspoň trošku komickejšie. Lebo s tou frustráciou agenta P-3 som sa vedel miestami stotožniť. Bohužiaľ o najväčšiu časť dialógov sa stará práve on. Ak je však ešte niekto otravnejší ako Charles, tak je to váš upgradovací robot Nora. Jej sexuálne narážky mi pripadali, ako keby chcela mať sex so mnou moja chladnička.

Čo sa príbehu týka, tak musím ešte aspoň spomenúť záver. Nebudem tu písať žiadne spoilery, ale naštvalo ma, že tvorcovia prinesú celkom zaujímavý moment, ktorý by sa dal ešte vybičovať do niečoho silnejšieho, no v tomto bode jednoducho ukončia hru a môžeme si myslieť asi čokoľvek. Alebo to má byť veľký sequel bait, ktorý ma ale úprimne viac naštval, než potešil. Pretože keď človek hodiny hrá hru, do ktorej sa postupne dostáva a konečne má pocit, že sa niekam dostane, tak odrazu máme v posledných pár minútách nejaké vysvetlenia, bum a titulky. Aby som bol fér sú tu síce 2 konce, no ten druhý zase pôsobí vysoko irelevantne v celkovom kontexte. Nemyslím si, že by sa ktokoľvek z akéhokoľvek dôvodu rozhodol ísť tou cestou.

Čo sa týka áut, dokopy môžete využiť len tie staré červené lady, ktoré sa zlikvidujú viac-menej pri prvom silnejšom náraze. Šoférovať ich som sa postupne naučil, no mám pocit, že niekedy je jednoduchšie proste ísť peši. Trvá to dlhšie a treba sa vyhnúť kamerám, no autá tu pôsobia len ako bonusový materiál, ktorý však nemá taký efekt, ako keď sme to mali v niečom ako Far Cry.

Na debutový titul ide teda o solídnu akciu, ktorá mi asi najviac pripomenula moje zážitky s Half-Life, no asi by som si po príbehovej a atmosférickej stránke radšej zapol ten, alebo aj jeho pokračovanie. Ak pokračovanie Atomic Heart bude, som určite minimálne zvedavý, no nemám z hry nejako vysoko silné pocity. Chvíľami si ma získavali a pri konci som bol v napätí, no o to viac ma štve, ako prudko to celé ukončili a najmä tomu nepriniesli nejaký punc finišu. Skôr naopak. Baviť ma to bavilo, no nebudem sa tváriť, že pôjde o jeden z mojich titulov roku. To určite nie.